Pieskomily Kiki-riki a Riki-tiki

Štvrtok 6.12.2007 – Nový domov

Konečne nadišiel ten deň, keď sme sa s celou rodinkou (mama, ocko a Ondrejko) vybrali do Brna pre naše nové pieskomilky. Budú sa volať Kiki-riki (skrátene Kiki) a Riki-tiki (Riki). Sú na nerozoznanie, len povahu majú každá trošku inú. Riki-tiki je viac nezbedná, viac pobehuje a všade sa ponáhľa. Kiki-riki je o čosi pokojnejšia a dlhšie sa zdrží pri jednej veci.

Riki-tiki hneď pobehala všetky zákutia nového obydlia. Hneď bola tu, hneď zas tam, nemala pokoja kým všetko neprebehla aspoň tisíckrát. Tu hrabala v pilinách, tam vyskočila na prevrátený kvetináč, dvakrát zahryzla do stebla sena, odbehla do pohára s pieskom a tak ďalej stále dokola. Ona ako prvá objavila aj koliesko na behanie a zistila, že sa to hýbe. Ale urobila v ňom asi 5 krokov a šla zase ďalej.

Kiki-riki vydrží na jednom mieste dlhšie. Najskôr podrobne preskúmala priestor pod kokosovou škrupinkou, podhrabala sa z nej von druhou stranou, vyskočila hore na škrupinku a zasa dovnútra... Potom sa zdržala na kôpke sena, chvíľu ohrýzala jednotlivé stebielka, nakúkala z vyvýšeného miesta. Kiki objavila kolotoč neskôr, zato rýchlo pochopila, že si v ňom môže schuti zabehať. A hoci ešte nemá naučenú dokonalú techniku, vydržala hneď v prvý večer behať riadnu chvíľu.

Zoznamovanie

Nevedela som im v boxe umiestniť napájačku, tak som sa rozhodla skúsiť obyčajnú kameninovú misku na vodu. Chyba. O chvíľu už misku ani nebolo vidieť pod kopou nahrabaných pilín (keď taký pieskomil hrabne zadnými nohami, je to riadna pecka, piliny lietajú až na druhý koniec boxu). Tak som sa rozhodla misku okamžite vybrať a radšej im ponúknuť trocha šťavnatej zeleniny. Pomaličky som otvorila mriežku a veľmi pomaly (aby som ich hneď v prvý deň nepoplašila) som spúšťala ruku s miskou naplnenou dobrotami (dva kúsky kalerábu a dva kúsky mrkvy). Zvedavé sestričky hneď doskákali ku mne a začali zvedavo obzerať, čo im to nesiem. Riki si vyskočila do dlane, keď som ju mala ešte pomerne vysoko, odtiaľ do misky a hneď začala okusovať kaleráb. Kiki skontrolovala misku z druhej strany a potom chvíľu oňuchávala a ohmatávala moje prsty. No zakrátko sa vymenili, Riki-tiki kaleráb omrzel a Kiki-riki prišla skontrolovať obsah misky. Ešte chvíľku som im nechala v boxe aj ruku (keď som videla, že zvedavosť víťazí nad obavami), aby ma už začali trocha spoznávať. 

O chvíľku si už jedna [Riki(?)] chrumkala kaleráb v kvetináči, druhá vytrvalo skúšala, ako behať a nevypadnúť z kolesa [Kiki(?)] (všimla som si, že ony sa ani tak nepokúšajú v kolese behať, ako skôr hrabať – preto vždy po pár otočkách vypadnú). No potom si aj Kiki prišla vziať (pre zmenu) mrkvu a utiahla sa s ňou (pre zmenu) do pohára (ktorý si tuším vybrali za spálňu).

Piatok 7.12.2007 – Zoznamovanie s rukou

Na druhý deň som sa teda podujala na zoznamovanie. Odporúča sa vložiť do akvárka ruku a nechať zvieratká, aby ju preskúmali. Tak som to tak aj urobila. Riki-tiki hneď pribehla a začala ma oňuchávať. Asi trikrát opatrne štipla zúbkami, či sa to dá hrýzť. Potom ma pozorovala cez sklo a pokúšala sa dostať von, kde som mala tvár. Zrejme počula, ako sa im prihováram. Kiki-riki len letmo oňuchala a šla si po svojom. Akurát sa tiež prišla pozrieť cez sklo. Nakoniec obe skončili vo svojom domčeku z kokosovej škrupinky. Odtiaľ podchvíľou vybiehali a skúmali zariadenie klietky (moju ruku si potvorky vôbec nevšímali).

Bolo krásne pozorovať, ako si navzájom čistia kožúšok. Jedna (Kiki-riki?) sa nastavila a ani sa nepohla, úplne stuhnutá čakala, kým jej druhá (Riki-tiki?) zúbkami prehrabávala srsť za ušami. Potom sa (Kiki-riki) trocha natočila aby jej (Riki-tiki) ískala kúsok vedľa... nakoniec si takmer ľahla na chrbát, a Riki-tiki jej ískala pod bradou. Bolo priam dojemné sledovať sesterské prejavy spolupatričnosti.

Keď Kiki-riki a Riki-tiki dostali kus mäkučkého toaletného papiera na periny, hneď sa ho ujali. Riki-tiki sa doň pustila svojimi zúbkami a po troche nosila do domčeka. No dlho ju to nebavilo. Potom sa do roboty pribrala Kiki-riki. Najprv chvíľu obhrýzala, potom uchopila celý kus papiera do zúbkov a celý ho odpratala do "spálne". Tam ho potom vytrvalo svojimi zúbkami drobila na príjemné perinky.

Rozdiely:

Ondrejko tvrdí, že ich vie rozoznať. Tu sú znaky, ktorými sa podľa neho líšia.

Riki-tiki:

Je aktívnejšia, "bláznivejšia", viac hr do všetkého. Rýchlejšie sa hrnie do nových vecí, hneď chce všetko preskúmať.

Keď hrabe, používa viac zadné nohy, takže piliny lietajú vysoko – ďaleko.

Najradšej sedí a kŕmi sa v prevrátenom kvetináči.

Má trošku tmavšie bruško a tmavšiu ale o málo menšiu škvrnku na ňufáčiku.

Spomedzi kalerábu a mrkvy si vybrala kaleráb.

Kiki-riki:

Je opatrnejšia, ale viac vytrvalá. "Usilovne" robí "domáce práce", ako hrabanie, či kúskovanie a upravovanie perín.

Hrabe viac prednými nohami, takže piliny od nej až tak neodletujú.

Najradšej sedí a kŕmi sa v kokosovej škrupinke (ktorá má pôvodne slúžiť ako miska na suchú zmes krmiva).

Často sa skrýva v pohári (ktorý mal pôvodne slúžiť ako kúpeľňa, ale Rikiny si ho zabývali ako spálňu), alebo pod prevrátenou kokosovou škrupinou, kde sa vytrvalo podhrabáva.

Má bielučké bruško a o trošku jemnejšiu no máličko väčšiu škvrnku pri ňufáčiku.

Spomedzi kalerábu a mrkvy si vybrala mrkvu.

Sobota 8.12.2007

Slečnám som do nového domčeka dala samozrejme aj papierovú rúrku. Ale pri svojej hrabacej aktivite ju takmer okamžite zhrabali. Bolo mi aj trocha ľúto, že si moju hračku nevšímajú. Zato včera ju konečne zas objavili. Popri neustálom hrabaní sa im podarilo vyloviť rúrku z hlbín pilín a hneď sa ju aj pustili skúmať. Riki-tiki objavila, že sa dá prehrabať cez rúrku a niekoľkokrát to skúsila. Potom obe behali cez rúrku najprv z jednej, potom z druhej strany. Teraz si ju vtiahli dovnútra do skleného pohára, v ktorom sa ubytovali a usilovne ju obhrýzajú. O chvíľku z nej neostane vôbec nič ;)

Dnes som im priniesla zo záhrady čerstvú halúzku z vŕby a z orecha. Do oboch sa veselo pustili. Najprv poobhrýzali puky, potom začali pomaly rozhrýzať celú halúzku.

Takisto do senegalskeho prosa, ktoré som im tam zavesila sa hneď pustili. O chvíľu už bolo obhryzené pokiaľ dočiahli. Teraz sa podchvíľou naťahujú, aby si oddelili ďalšie a ďalšie zrnká.

Pondelok 10.12. 2007

Už si na moju ruku zvykli. Vždy ich zavolám po mene, vložím im svoju ruku do boxu a ony pribehnú. Oňuchávajú ma, čo dobré som im priniesla, vylezú až do dlane... Väčšinou si tam niečo dobrého nájdu a tak si vždy uchmatnú zo dve zrnká a odbehnú si ho schrúmať na svoje obvyklé miesto (Riki-tiki do kvetináča a Kiki-riki do kokosovej škrupinky). Niekedy sa snaží Kiki-Riki radšej uchmatnúť zrnko sestre z papuľky, ale tá sa nedá a tak sa Kiki-riki musí vrátiť k ruke a nájsť si niečo sama.

Teší ma, ako sa ruky vôbec neboja a veselo sa pri nej tlačia, alebo si do nej vlezú.

Dnes prebehlo tiež ich prvé fotenie v novom domove. Len škoda, že ich neviem sama odfotiť, ako mi papajú z ruky. Snáď nabudúce, keď bude doma manžel.

Jedálniček: 

Obe pieskomilky papajú s radosťou obilné (pšeničné) zrnká, proso... milujú kukuricu, ale zo všetkého najskôr vyberú vždy slnečnicové jadierka.

Zo zeleniny sa zvlášť nadšene vrhajú na čerstvé kalerábové listy. Ale nepohrdnú ani mrkvou, uhorkou, či nakrájaným kalerábom (aj keď to trvá dlhšie, než sa do toho pustia. Na list kalerábu sa vrhnú hneď ešte keď ho držím v ruke).

Zvláštnou pochúťkou sú pre nich naklíčené obilné zrnká.

Štvrtok 13.12.2007 – "výlet na kúpalisko"

Dnes som sa rozhodla, že je čas na kúpanie v piesku. Dlho som rozmýšľala, do akej nádoby im dám piesok. Nakoniec to vyhrala veľká sklená guľa. Nasypala som do nej piesok a podujala sa preniesť do nej milé pieskomilky. Podala som im pohárik a ony poslušne nastúpili. V guli potom zase vyskákali von... ale nejako sa nemali do kúpania. Najskôr poplašene skúmali, kde to vlastne sú, potom trošku opatrne začali hrabať, ale stále viac na mňa pôsobili, že sú vystrašené a chcú ísť zase domov. Tak som im znova nastavili pohárik a preniesla ich znova domov. Vyskúšali sme si to ešte raz – tam, a hneď zase naspäť.

Keďže v tom strese asi nestihli pochopiť, čo majú v tom piesku vlastne robiť, nakoniec som im nasypala piesok do jedného staršieho a plytšieho kvetináča, a nechala som im ho tam cez noc. Tuším ešte stále celkom nepochopili, čo s tým majú robiť, i keď náznak nejakého "kúpania" som u jednej spozorovala.

Piatok 14. 12. 2007 – Komunikácia zúbkami

Trocha som Rikiny otravovala – šteklila prstom pod bradou. Potešilo ma, že neutiekli, ale jedna z nich m zúbkami jemne naznačila, aby som jej dala pokoj ;)

Sobota 15. 12.2007 – bubnovanie

Bola som v kuchyni, kde sú aj Rikiny. Odrazu len počujem také pomalé bubnovanie, "bum-bum, bum-bum..." v podobnom rytme, ako tlkot srdca. Jedna z nich (asi Kiki-riki bola ukrytá pod kokosovou škrupinkou a dupala. Druhá (Riki-tiki) rýchlo vbehla pod škrupinu tiež. Ešte veľmi dlho sa ozývalo ich dupanie. Neviem, čoho sa tak mohli zľaknúť. Alebo to znamenalo niečo iné?

Nedeľa 16. 12. 2007 – tlačenica na ruke

Teším sa, že pravidlo "láska ide cez žalúdok" v tomto prípade platí. Rikiny sa už vôbec neschovávajú pred rukou. Naopak, vždy keď k nim prídem, prihrnú sa pozrieť, čo dobrého im nesiem. Ak naozaj mám v ruke zrnká, hneď sa hrnú k ruke, vyliezajú na ňu, odtláčajú sa, lozia jedna cez druhú... Evidentne  je ruka kamarát. :)

Halúzka:

Zo záhrady som im priniesla čerstvú halúzku buka (alebo jelše?). Najskôr si ju až tak veľmi nevšímali, len poobhrýzali púčiky a potom ostala zabudnutá v pilinách. Ale keď som im ju "pristúpila" miskou, takže trčala do priestoru, usilovne ju hrýzli, kým ju nerozhrýzli na malé kúsky. Myslím, že si ich nanosili do hniezda.

Pondelok 17. 12. 2007 – kúpanie v piesku

Keďže kúpanie mimo domov nedopadlo veľmi úspešne, skúsila som im dať misku s pieskom do akvarka. Zdá sa, že postupne pochopili, čo tam majú robiť. Občas ich pristihnem ako sa v tom piesku vyvaľujú. Ale je pravda, že im ho musím každý deň preosiať, pretože tam robia asi všetko – od jedenia po vylučovanie ;) A samozrejme ho, ako všetko, stále usilovne zahrabávajú.

Utorok 18.12.2007 – váženie

Uvedomila som si, že ani neviem, aké sú moje Rikinky veľké. A keďže chcem zodpovedne sledovať, ako rastú, rýchlo som ich odvážila. Použila som k tomu tú sklenú guľu, ktorá mala byť pôvodne kúpaliskom. Preniesla som tam najprv jednu (Riki-tiki – 41g), potom aj druhú (Kiki-Riki – 38g). Takže zažili trocha vzrušenia z cestovania, a ja mám konečne hodnoty ich hmotnosti ;)

Piatok 21.12.2007 – vyliezajú po ruke

Dnes som im čosi dávala a mala som oblečený dlhý voľný rukáv. Jedna z pieskomiliek (Kiki-riki?) to hneď využila a vbehla do rukáva. Potom striedavo lozili do rukáva a skúmali ho. Ale ďaleko som ich nepustila, takže museli z rukáva von zase naspäť do klietky. ;)
Po mojom "odchode" stále pobehovali po ubikácii a hľadali cestičku hore – do nového sveta.

Len sa bojím, čo som ich to naučila. Až to urobia niekedy babičke, nie som si istá, či ich stihne zavrátiť...

Sobota 22. 12. 2007 – cesta hore

Vždy keď im dám ruku, pokúšajú sa po nej vyliezť. Ale už si dávam pozor, aby som nemala dlhý rukáv. No Riki-tiki aj tak takmer vyliezla, musela som ju druhou rukou zavrátiť.

Utorok 25. 12. 2007 – zoznámenie s kocúrom

Dnes prišiel deň D. Cestovali sme k babičke a Kiki-riki a Riki-tiki cestovali s nami. Uložili sme ich aj s ich bývaním na vybrané miesto na skrinke v obývačke a zasadli k vianočnému obedu. Poobede sme sedeli obďaleč, keď sa Kiki-riki a Riki-tiki zobudili. Kocúr práve driemal obďaleč. Ako ich zbadal, hneď dvihol hlavu, vyskočil na blízke kreslo, predné labky polžil na skrinku a pozoroval. Pozoroval pieskomily s veľkým záujmom, tu naklonil hlavičku, tam zľahka hrabol labkou, priložil ňufák až k stene. Bol veľmi milý, zvedavý, no nesnažil sa loviť (možno zatiaľ). No aj tak babička rozhodla, že pieskomily kocúrika vyrušujú a v žiadnom prípade tu ostať nemôžu. Tak sme ich presťahovali zatiaľ do našej izby (kde teraz spávame) a po sviatkoch odcestujú spolu s nami zase do Bratislavy. Na jednej strane mi je to ľúto, na druhej sa teším, už som si na ne zvykla a zamilovala som sa ;)

Keď mal kocúr najbližšie "cestu okolo" (v obývačke), hneď si vyskočil ku skrinke a hľadal tie zaujímavé malé stvorenia. Bol sklamaný, vyliezol si až na skrinku, ale nenašiel ich, boli už v inej izbe. Potom mu ich babička ešte raz ukázala. Znova si ich obzeral, aj zblízka. Pieskomily sa ho však vôbec nebáli – ani najmenej. Veselo pobehovali a poskakovali po akvárku, jeden dokonca pribehol bližšie a ňufáčikmi by sa takmer dotkli, keby ich nedelila stena boxu.

Streda 26. 12. 2007 – žiadané periny

Dávala som im servítok natrhaný na pásiky. Jedna z pieskomiliek (asi Riki-tiki – tá je viac "domácky založená" ;) ) pásik papiera hneď vzala do zúbkov, nariasila a už s ním aj utekala do domčeka (zaváraninového pohára). Ani som nestihla odtrhnúť nový pásik a podať jej ho, už aj čakala na ďalší. Znova ho hneď uchmatla a tak ďalej, až kým sme neminuli celú servítku (alebo dve).

Štvrtok 27. 12. 2007 – dubová halúzka

Z prechádzky sme im priniesli dubovú halúzku aj s uschnutými listami (dub zhadzuje listy až na jar, keď pučia nové, a tak celú zimu visia suché dubové listy na strome). Okamžite sa do nej obe pustili (akoby som im dala neviem akú pochúťku po tom, čo týždeň nejedli) a začali ju svorne obhrýzať. Najprv spracovali suché listy. Sedeli v zákryte vedľa seba a usilovne mihali zúbkami – odhrýzali listy z halúzky, rozhrýzali ich na menšie kúsky a tie potom nanosili do hniezda. Teraz tam už nemajú len biele periny zo servítok, svetlohnedé z pilín a drobné zelené kúsky sena, ale aj kúsky tmavohnedých dubových listov.

Na dôvažok obhrýzli z halúzky púčiky a kôru a celú ju podelili na malé kúsky.

Piatok 28. 12. 2007 – cukrová repa

Na prechádzke medzi lesom a poľom som našla popadané hľuzy cukrovej repy. Nedalo mi, a jednu som si vzala domov preskúmať. Nakoniec som maličký kúsok dala aj Kiki a Riki, reku, nech ochutnajú tiež. Najprv ju chvíľu ignorovali (uprednostinili hlúbik čínskej kapusty a hlavne sušenú mrkvu a kaleráb), no do rána z nej čo to poobhrýzali. Ale chýbal z nej naozaj len kúštiček. Zato o sušený kaleráb, či suchý kus mrkvy sa takmer pobili, ako si ho jedna druhej chceli vziať priam z papuľky.

Sobota 29. 12. 2007 – senegalské proso

Keď som sa len pripravovala na to, že budem chovať pieskomily, pýtala som sa, či im môžem dať klások senegalského prosa. Nakoniec ho dostali. Okamžite sa doň s veľkou chuťou pustili. Do večera bolo ohlodané pokiaľ dočiahli (majú ho zavesené na hornej mriežke), a dnes sa celý deň načahujú za zvyškom vysoko nad nimi. Je to pre nich naozaj veľká pochúťka.

Stále sa mi šplhajú po ruke a chcú sa pozrieť von, čo je mimo ich klietku. Už sa teším, až budeme doma a budem ich môcť na chvíľu vypustiť z klietky.

30.12. 2007 – Atrakcia č.1: rukáv

Keďže babička rozhodla, že u nej pieskomily zostať nemôžu, dnes sme cestovali domov. Cez deň som im dopriala čas, aby si zase zvykli na svoj "starý" domov. Ale večer som im ponúkla nejaké tie zrnká priamo z ruky. Natlačili sa mi obe do dlane, a až pišťali ako sa pretláčali jedna cez druhú k najlepším kúskom. Potom začali skúmať ruku ďalej. Riki-tiki prvá vliezla do rukáva až pokiaľ som ju pustila a Kiki-riki za ňou. Dlho chodili dnu a von, skúšali sa z rukáva niekam prehrýzť, či prehrabať, potom ochutnávali gombík... Zdalo sa mi, že sa ho nevedia nabažiť.

To ma inšpirovalo k novej hračke. Kedysi som urobila pre škrečka taký tunel (z Ondrejkovej pančušky a krúžkov od smotany ;) ), ale Škrečuľa nejako nezaujal. Teraz som ho vytiahla a zavesila ho Rikinám do klietky. Ohromne sa mu potešili a hneď ho začali skúmať. Chvíľu síce trvalo, kým pochopili, kade sa doň lezie (musela som im to ukázať ;) ), ale potom ho skúmali zo všetkých strán, zvnútra i zvonka. Dokonca si naň vyliezli zvonka a obhrýzali zvyšky senegalského prosa, na ktoré zo zeme nedočiahli.